Patrik Dvořák
Ďakovný list Európskej komisii za múku!!!
Milá európska komisia, dovoľte mi, aby som sa Vám poďakoval za potravinovú pomoc, ktorá dorazila aj do mestečka Stropkov.
Vždy treba mať dobrú náladu a vďaka nej vie byť život vždy veselý.Nepodliehajme panike. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Milá európska komisia, dovoľte mi, aby som sa Vám poďakoval za potravinovú pomoc, ktorá dorazila aj do mestečka Stropkov.
Takto znie staré príslovie a takto mi to hovorievala moja stará mama. Stará mama síce už nežije, ale mám taký pocit, že toto príslovie platí aj naďalej a myslím si, že mnohí, ktorí zažijú rôzne skúsenosti si povedia, že toto príslovie bude platiť navždy.
Vážená Európska komisia, dovoľujem si Vám týmto poslať otvorený list ako občan Slovenskej republiky a neviem ako sa nazvať podľa Lisabonskej zmluvy, ale pravdepodobne aj obyvateľ Európy. Reagujem na to, že sa momentálne odsúhlasuje to, že všetci v EÚ musíme povinne používať žiarivky.
Sniežik sa nám chumelí, zimička už prišla... Autá jazdia v kolónach a začínajú prvé havárie. Veľa šoférov je nahnevaných, veľa ľudí popadalo na zem... A všetci sa obraciame za našimi cestármi, ktorí sú ako každý rok pripravení zvládať tunajšiu zimnú nádielku a sezónu.
Ozval sa hlas z chodby... Pomaly som sa vracal z WCka na svoju izbu a po ceste som postretol vysokého muža, asi okolo 40tky, ktorý si mumlajúc nadávky, odišiel z nášho onkologického oddelenia.
Život prináša rôzne prekvapenia. Nikdy nemôžeme vedieť, kto z nás kde a ako skončí. Či už to bude u nás, alebo v inej krajine a ani v akej pozícii. Chodíme do obchodných domov a občas vidíme pred nimi postávať bezdomovcov, ktorí pýtajú peniaze, alebo aspoň nejaké drobné. Niekto im niečo málo dá. Niekto im vynadá. Niekto ich ignoruje. Ale málokto z nás si uvedomuje, že aj medzi týmito ľuďmi sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Ľudia, ktorí kedysi mali svoje rodiny, vlastnili nehnuteľnosti – domy, byty a rozličnými životnými udalosťami o to všetko prišli. Samozrejme, každý si za svoj osud do istej miery môže sám...
Milujem predvolebné sľuby. Premúdrelí ekonómovia v továrničkách na spracovanie štátnej moci premývajú mozočky národa slovenského. Pod továrničkami samozrejme myslím naše veselé politické strany. A je úplne jedno z ktorej časti politického spektra sú.
Niekoľko dní dozadu som bol v jednom obchodnom centre, kde som mal dohodnuté stretnutie. Keďže som mal ešte zhruba 20 minút čas, tak som si povedal, že sa trochu poprechádzam, poprípade si sadnem niekde na lavičku. Pozrel som si výklady (cítiť, že sa pomaličky blížia Vianoce a v obchodoch sa zase objavia reklamy, ktoré od nás čo najefektívnejšie vymámia peniažky) a posadil som sa na lavičku.
Včera sa zastavil u mňa jeden môj kamarát a vyzeral byť dosť nešťastný. Keď sme si dali troška vína, tak som sa ho opýtal, čo ho trápi. Porozprával mi jednu neskutočnú príhodu, o ktorú sa musím s Vami podeliť tu na tomto blogu, pretože som si myslel, že už ma nedokáže prekvapiť hocičo, ale tento príbeh ma naozaj prekvapil.
Čo všetko sa musí stať, aby začali kompetentní niečo robiť? Aké nešťastia sa musia udiať v našej krajine, aby sa konečne začalo niečo meniť a aby kompetentní začali niečo riešiť?
...on ho držal a polieval kyselinou. ...pesinko ukrutne kňučal. Kyselina mu rozleptávala jednotlivé vrstvy kože a o chvíľu sa objavilo živé mäso. Psík zavíjal a potom ho určite ešte mlátil hlava – nehlava. A zabával sa na tom. Nejaký svinský úchylák....
Predstavte si, že nasadnete v Dúbravke do električky. Pohodlne sa usadíte a začínate cestovať smerom do stredu mesta. A takto pekne začína aj naša situácia...
Bol pekný jesenný, i keď upršaný deň a na onkológii bola nuda ako vždy.
Manželka ma poprosila, aby som ju odviezol. Potrebuje ísť na pár úradov vybaviť veci ohľadne materského príspevku.
Toto leto je v Bratislave obzvlášť veľmi pekné, aj keď treba povedať, že máme veľmi veľké teplo. Počas prechádzky s rodinou od prístavu až k nákupnému centru Eurovea (ktorému som veľmi rád, že je postavené a že je to jedno z mála miest, kde sa dá ešte trošku poprechádzať) som si uvedomil aj niekoľko dôležitých drobností, ktoré tu chýbajú.
V sobotu som si so svojou manželkou a naším malým, jednomesačným synom vyšiel na prechádzku, po veľmi dlhej dobe, na novo zrekonštruovaný Bratislavský hrad. Nakoľko sme vedeli, že hrad je kompletne zrekonštruovaný a investovali sa naše spoločné peniaze, nás bežných občanov, v objeme takmer 3 miliardy korún, alebo 100 miliónov eur, tak sme sa prišli pozrieť, čo sa za naše spoločné peniaze na hrade urobilo.
Každá vláda už tradične dostáva svojich 100 dní. Aby sa ukázala, čoho je schopná a čo dokáže. Aby sme my všetci, obyčajní ľudia, občania, vedeli, čo od nej môžeme čakať.
Na Slovensku je nám zase veselo. Miluje nás hlavne Taliansko, ktoré sme zázrakom, ktorý nebýva tak často, by som povedal, že tak raz za 100 rokov a tým zázrakom myslím naše víťazstvo nad Talianskom na MS vo futbale.
Naše hlavné mesto sa stalo opäť dejiskom pozoruhodného pochodu. Tento krát za právo fajčiť marihuanu. Nakoľko už je po voľbách, tak v podstate už by nikoho nejaké pochody nemali zaujímať, ale tento pochod bol konkrétne namierený proti našemu nováčikovi na politickej scéne, strane Sloboda a Solidarita. Keď som to sledoval v správach, tak som si povedal: „Fííííha, asi volebná kampaň buď pokračuje, alebo pomaly nám začína nová volebná kampaň - Predčasné voľby rok 2011.“