Akurát mi zazvonil telefón, v ktorom mi obchodný partner oznámil, že bude asi 20 minút meškať. Veľmi ma to teda nepotešilo, keďže bolo pol ôsmej večer a už som chcel byť doma. Ale čo už, niekedy sa treba obetovať.
Sadol som si, na chvíľku som pustil svoje osobné myšlienky bokom a rozhliadol som sa okolo seba.
Zapozerali ste sa niekedy na ľudí, ktorí sú okolo vás?
Okolo vás prechádzajú rodiny s deťmi. Mamičky kričia na deti. Oteckovia v tichosti s niekým telefonujú. Z opačnej strany zase idú mladé dievčatá, ktoré si permanentne SMSkujú. Kto vie s kým... Ale veď to je krása toho veku. Niekoľko „podnikateľov“, ktorí telefonovali naraz pomaly z dvoch, alebo troch telefónov. Neveril som, že sa to dá, ale dá sa to.
Ako som takto sedel a pozeral som sa na prierez nášho milovaného národa slovenského, tak ma upútal na vedľajšej lavičke sediaci starší manželský pár. Upútali ma tým, že sa starali o dospelého, mladého chlapca, sediaceho na vozíku. Na tom by nebolo nič zvláštneho, veď vozíčkarov je dosť a aj oni si potrebujú vyjsť do obchodného centra, čo by na tom bolo divné. Ale keď som sa lepšie pozrel na tohto chlapca, zistil som, že postihnutie bolo oveľa vážnejšie, nakoľko sa mi zdalo, že reaguje iba očami. Priznám sa, že toto som dlhšie nevidel, alebo som možno nepostrehol pre vlastnú nevšímavosť. Všímal som si ostatných ľudí, ako na to reagujú a či si to vôbec všimli.
Niektorí sa tvárili, že to nevidia. Iní sa tvárili, že sa ich to netýka. Ďalší sa tvárili, že ich to absolútne nezaujíma.
Možno by ani nebolo prečo písať tento článok, ale mamička tohto chlapca išla do obchodu, kde kúpila nejaké bonbóny. Ukázala chlapcovi rôzne druhy a pri jednom sa tento postihnutý chlapec usmial očami a prejavil radosť. Ten kratučký záblesk, ktorý som zbadal v tých očiach a priznám sa, že som si to všimol na niekoľko metrovú vzdialenosť, bol kratučký okamih šťastia, ktorý ma dosť hlboko zasiahol.
Vtedy som pochopil lásku týchto rodičov, ktorí sa oňho s láskou starajú v dnešnej ťažkej dobe. A to, že tento okamih, ktorý tento chlapec dokázal prejaviť, keď uvidel niečo, čo mal asi veľmi rád je ich jedinou odmenou.
My už tieto okamihy nevidíme, pretože niektorí z nás majú osud, ktorý si nezaslúžia. Niektorí, ktorí by si to zaslúžili tento osud nemajú, ale ja osobne verím, že sa dočkajú. A drvivá väčšina z nás si to ani neuvedomuje a žije si vo svojom bludnom kruhu vlastných problémov a starostí.
Ja nie som o nič lepší ako ostatní, pretože to, že som si takéto niečo všimol bola iba náhoda. Tiež mám svoje problémy a riešim si ich tak ako viem, tak isto ako si ich riešia všetci ostatní. Ale na krátku chvíľu som si uvedomil, aké mám šťastie a aké majú šťastie stovky ľudí, ktorí chodia po tomto centre, ktorí tento problém nemajú. A ani im neprajem, aby ho niekedy mali, alebo museli riešiť.
Ešte som chvíľku pozoroval tento manželský pár, pretože pomaly sa pohli s chlapcom ďalej. Na ich tvárach bolo vidno, že sú starší, vyčerpaní týmto svetom a unavení bojom s veternými mlynmi štátnych úradníkov a nepochopenia okolia. Cez toto všetko z nich išla určitá harmónia...
Záverom poviem len jedno:
Skúsme sa na sekundu zastaviť a začať sa tešiť z maličkostí, lebo v tom zhone, v akom všetci žijeme, si už nevieme nič vychutnať. ..ani dúšok pohára čistej vody, či kávy. Alebo si vychutnať dúšok života v tomto uponáhľanom svete.
